ZOO Bratislava - príspevková organizácia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

Bratislava
 

EAZA Let it grow

V roku 2016 začala nová dvojročná kampaň „Let it grow" Dajme šancu prírode pod záštitou troch najväčších európskych vedeckých inštitúcií (Európskej asociácie zoologických záhrad a akvárií, Medzinárodných botanických ochranárskych inštitúcií a Siete európskych vedeckých centier). Kampaň sa zameriava na biodiverzitu, čiže rozmanitosť prostredia našej planéty. Biodiverzita má mimoriadny význam z hľadiska udržania života na Zemi, pretože v sebe zahŕňa všetky ekosystémy, biotopy, druhy rastlín a živočíchov, mikroorganizmy, rozmanitosť génov a ich vzájomné vzťahy.

Úbytok biodiverzity je v súčasnosti vážny globálny problém, preto si táto kampaň berie za cieľ podporiť rozmanitosť života snahou o zachovanie pôvodných druhov rastlín a živočíchov v našom okolí. A to ich ochranou pred nepôvodnými druhmi, ktoré boli dovezené na naše územie z rôznych dôvodov zvyčajne z Ázie alebo Ameriky. Patria sem invázne druhy rastlín a živočíchov, ktoré sa veľmi rýchlo šíria a ovplyvňujú populácie našich pôvodných druhov. Do kampane sa môže zapojiť každý z nás, či už výsadbou pôvodných druhov rastlín na svoju záhradku, terasu, do črepníka na balkóne alebo výrobou hmyzieho hotela. Dajme šancu našim pôvodným druhom!

 dajme sancu prirode logo

Mini úkryty pre bezstavovce

Deti na zoologickom krúžku vyrobili mini úkryty z bambusu pre bezstavovce, ktoré poschovávali na rôznych miestach v areáli ZOO. Úkryty budú pravidelne chodievať kontrolovať, aby zistili, čo sa do nich nasťahovalo. Bezstavovce sú veľmi užitočné živočíchy, ktoré môžeme nájsť na tých najrozmanitejších miestach. Žijú v pôde, pod kameňmi, v rozkladajúcom sa dreve, na múroch, či v tlejúcom listí. Nájdeme ich v lese, na lúkach, ale aj v záhradách a sadoch. Drobné bezstavovce sú dôležitou potravou iných dravých bezstavovcov a stavovcov. Niektoré svojou činnosťou prispievajú k rozkladu hnijúceho dreva alebo lístia. Mnohé z nich sú užitočné opeľovače.

prírodovedný krúžok prírodovedný krúžok krúžok
prírodovedný krúžok prírodovedný krúžok prírodovedný krúžok
prírodovedný krúžok prírodovedný krúžok prírodovedný krúžok

 

V rámci kampane "Dajme šancu prírode" si postupne predstavíme druhy žijúce v našej blízkosti, aby sme spolu lepšie spoznali živočíchy a rastliny, ktoré žijú okolo nás.

 

stonôžka

Ako prvú si predstavíme stonôžku, ktorá dostala meno podľa veľkého počtu nôh. Má pretiahnuté sploštené telo, ktoré sa skladá z hlavy a trupu. Na hlave sa nachádzajú nitkovité tykadlá, oči a veľké hryzadlá na spodnej strane hlavy, ktoré slúžia na lovenie a na obranu pred predátormi. Telo sa skladá z takmer rovnakých článkov, a preto stonôžka patrí medzi článkonožce. Počet článkov sa pohybuje od 15 do 177. Na každom článku sa nachádza jeden pár kráčavých nôh. Výnimkou je posledný pár končatín, ktorý stonôžka vlečie za sebou a slúži jej ako prídavné tykadlá alebo na obranu. Na svete bolo doteraz opísaných okolo 3 000 druhov stonôžok, u nás na Slovensku žije okolo 80 druhov. Typickým predstaviteľom stonôžok je stonôžka obyčajná (Lithobius forficatus), ktorá je hojne rozšírená v strednej Európe a môže byť dlhá do 35 mm. Skutočným obrom medzi stonôžkami je tropická Scolopendra gigantea z Južnej Ameriky, ktorá môže dorastať až dĺžky 275 mm a jej hryznutie je veľmi bolestivé. Stonôžka je prevažne nočný živočích, citlivý na sucho. Väčšinu života trávi v pôde, opadanke, pod kameňmi alebo pod kôrou stromov. Najčastejšie ju môžeme nájsť v lese, avšak stonôžka žije prakticky všade, aj v záhradách, domoch a skleníkoch. Je to rýchly dravý predátor, ktorý sa živí rozličným hmyzom, pavúkmi a mäkkýšmi. Požieraním týchto bezstavovcov dochádza k znižovaniu ich početnosti v lesoch a v mestách.
Medzi organizmami v prírode existujú veľmi zložité vzájomné vzťahy, ktoré sú v rovnováhe. Ak sa rovnováha naruší, dochádza k zmenám. Aj medzi stonôžkami a ostatnými pôdnymi predátormi, ich potravou (rozkladačmi) a hubami a baktériami v pôde vzniká zložitá sieť vzťahov a rovnováha. S väčším počtom pôdnych predátorov sa zmenšuje početnosť pôdnych rozkladačov a narastá množstvo húb a baktérií. A naopak: ak je pôdnych predátorov málo, rastie počet rozkladačov a klesá objem húb a baktérií. V oboch prípadoch môže dôjsť k narušeniu dekompozičného cyklu. Z toho dôvodu je dôležité, aby boli všetky úrovne tohto potravného reťazca v rovnováhe. A práve stonôžky sú jedným z činiteľov podieľajúcich sa na jej udržaní.

 

užovka

V rámci kampane „Dajme šancu prírode“ si predstavíme ďalší druh, ktorý môžete vo svojom okolí stretnúť. Je to náš najbežnejší druh užovky - užovka obojková (Natrix natrix). Nájdeme ju na celom území Slovenska. Vďaka žltým polmesiačikom nachádzajúcich sa tesne za hlavou si ju nepomýlite so žiadnou inou užovkou. V bratislavskej zoologickej záhrade sa vyskytuje celkom bežne. Tento had s dennou aktivitou obľubuje vlhké miesta v okolí riek, potokov, jazier, mŕtvych ramien riek a rybníkov, kde loví žaby, mloky, väčší hmyz, ba dokonca aj malé hlodavce, napríklad myši. V riekach loví žubrienky a choré a slabé ryby, preto sa jej hovorí aj „doktor riek“. Voda priťahuje všetky užovky, preto ju môžete nájsť aj v okolí svojho záhradného jazierka. Je to výborný plavec a potápač. Nevyhýba sa ani suchým miestam, kde sa rada vyhrieva. Svoju korisť vyhľadáva, ide teda o aktívneho lovca. Užovka reaguje na pohyb, nehybnú korisť nevidí, preto sa ju snaží vyplašiť, aby sa pre ňu stala viditeľnou.

Všetky hady, vrátane užovky obojkovej, sú dôležitým článkom zložitého potravového reťazca. Platí, že v záhradách, kde žijú užovky, nie sú hlodavce a slimáky (a naopak). Pohybuje sa rýchlosťou až 6,7 km/h, čo je u hadov neobvyklé. Užovka obojková nie je jedovatá, vôbec nie je agresívna a na človeka neútočí. Je zákonom chránená. V nebezpečenstve sa plachá užovka v tichosti odplazí preč. Ak nemá možnosť úniku, začne syčať a nafukovať svoje telo. Poslednou stratégiou obrany je predstieranie smrti. Had sa pretočí na chrbát, vyvráti hlavu s naširoko otvorenou papuľkou a jazykom vypadnutým von. Z pachovej žľazy vypustí smradľavý sekrét a zmeravie. Po čase znovu „ožije“ a snaží sa ujsť. Užovka obojková má veľa prirodzených predátorov, ako sú potkan, jež, kuna, dravé vtáky, a pod. Stretnutie človeka a užovky končí vo väčšine prípadov tragicky - pre užovku. Ľudia majú z hadov strach, pritom práve užovky sú pre nás neškodné.

Na niektorých územiach Slovenska dochádza k výraznému úbytku tohto druhu. Najväčšou hrozbou je likvidácia prirodzených biotopov kvôli výstavbe rekreačných areálov okolo jazier. Nepriaznivý vplyv na stavy užoviek má aj vysúšanie pôd a mokradí. Z toho dôvodu je potrebné vytvárať a chrániť miesta, ktoré sú vhodné na prežitie užoviek.

 

mravce

Drobný blanokrídly hmyz patrí medzi najúspešnejšie skupiny hmyzu v živočíšnej ríši. Žije v dobre organizovaných početných kolóniách v postavených hniezdach. Reč bude o mravcoch. Mraveniská si mravce budujú buď pod zemou alebo v dutinách stromov, prípadne na zemi (veľké nápadné hniezda z ihličia, kamienkov, či drobných konárikov, ktoré môžu dosahovať až výšku jedného metra, pričom väčšina kolónie je ukrytá ešte dva metre pod zemou). Mravce vytvárajú takzvané kasty: kráľovná (tá, ktorá kladie vajíčka), samce (slúžia len na párenie a potom hynú) a neplodné robotnice. Robotníc je v mravenisku vždy najviac. Starajú sa o kráľovnú, vajíčka, larvy, aj kukly. Okrem toho rozdeľujú potravu alebo ak je treba, opravujú hniezdo. Pri dostatku potravy sa začnú objavovať robustnejšie robotnice s nápadne veľkou hlavou a silne vyvinutými hryzadlami, ktoré sa nazývajú vojaci a slúžia na obranu hniezda pred nepriateľmi. Počet jedincov v kolóniách môže byť rôzny. Lesné mravce môžu vytvárať niekoľko miliónové superkolónie. Bežný mravec sa dožíva okolo 5 až 10 rokov, pričom mravčia kráľovná môže žiť aj 12 až 20 rokov. Možno viete a možno nie, že mravec dokáže zdvihnúť až 50-násobok hmotnosti svojej váhy.
V súčasnosti je zo Slovenska známych 108 druhov mravcov. Medzi tie najmenšie patria Solenopsis fugax a Plagiolepis pygmaea, ktorých robotnice majú iba okolo jedného milimetra. Našim najväčším mravcom je Camponotus ligniperda s robotnicami okolo 1,5 cm. Je to veľký čierny mravec, ktorý hniezdi takmer výlučne v dreve spadnutých stromov. Najrozšírenejším slovenským druhom je Lasius niger, klasický malý čierny mravec, ktorého nájdeme všade. Mravce lovia drobný hmyz alebo sa kŕmia rastlinnými šťavami, peľom, ovocím, ale nepohrdnú ani uhynutými zvieratami a poradia si aj s tými väčšími. Najobľúbenejšou potravou mravcov sú výkaly vošiek. Mravce sa o vošky pekne starajú, ochraňujú ich a tie im za to dávajú sladké výlučky, tzv. medovicu. Samozrejmosťou je voda, ktorú mravce zbierajú vo forme rosy alebo dažďových kvapiek a prenášajú ju do mraveniska. Mravce v prírode plnia dôležitú funkciu. Svojou činnosťou skvalitňujú pôdu tým, že ju prevzdušňujú a zvyšujú jej úrodnosť. Okrem toho prenášajú semená mnohých druhov rastlín, čím napomáhajú ich ďalšiemu šíreniu. Sú významným regulátorom hmyzu a dôležitou potravou pre ostatné živočíchy. Mravcami sa živia obojživelníky aj plazy. Medzi najväčšie „mravcožrúty“ spomedzi vtákov patria rozhodne ďatle, hlavne žlna. Z cicavcov sú to napríklad medveď, diviak, líška alebo jazvec, ktoré sa živia larvami a kuklami, no nikdy pritom nezničia celé mravenisko. Pozorovanie kolónie mravcov vo voľnej prírode býva zväčša dosť zložité, pretože veľká časť je ukrytá v zemi. Ak túžite vidieť, ako to vyzerá v mravenisku, môžete si zadovážiť špeciálne nádoby na chov mravcov, ktoré nazývame formikáriá. Existuje veľa typov chovných zariadení, avšak všetky typy musia obsahovať hniezdo, kde sa zdržuje kráľovná s vajíčkami a larvami a arénu, ktorá napodobňuje voľný priestor mimo mraveniska a s hniezdom je spojená hadičkou. Tu mravce hľadajú potravu. Umelý odchov vôbec nemusí byť priestorovo a finančne náročný. Fascinujúci život mravcov môžete pozorovať cez sklo formikária priamo vo svojej obývačke a pri súčasných moderných metódach sa nemusíte báť, že by vám mravce z chovného zariadenia unikli. Formikárium si môžete zakúpiť hotové, alebo tí šikovnejší si ho môžu vyrobiť sami. Informácie o výrobe formikária, o chove mravcov, ako aj rady, čím ich kŕmiť, nájdete na internete. Dozviete sa, ktorý druh je nenáročný, a teda najlepší na chov. Nesmieme však zabúdať na veľmi dôležitú vec. Kúpa kolónie alebo kráľovnej sa vždy odporúča od skúseného chovateľa. Ak máte doma formikárium, môžete nám poslať fotku a potešia nás aj zaujímavé pozorovania vlastnej kolónie.

 

 slepuchSlepúch svojím vzhľadom pripomína hada, no v skutočnosti je to jašterica, ktorej počas evolúcie zanikli končatiny. Slepúch lámavý (Anguis fragilis) žije skryte a na lov vychádza väčšinou za súmraku alebo po daždi. Cez deň vyhľadáva vhodné úkryty v lístí, machu, v tráve a pod kameňmi. Môžete sa s ním stretnúť aj vo svojej záhrade, na dvore, v parku či na prechádzke v lese. Je zákonom chránený. Tento pre človeka neškodný živočích je veľmi užitočný. V prírode plní dôležitú úlohu v potravovom reťazci ako predátor hmyzu a jeho lariev. Loví aj dážďovky, slimáky, slizniaky, pavúky a červy. V papuli má drobné ostré zúbky, ktoré dokáže nahrádzať. V Anglicku, ako aj v iných krajinách, záhradkári lákajú slepúchy na svoje pozemky a vytvárajú im vhodné podmienky na rozmnožovanie. Je to preto, že ich považujú za výnimočné živočíchy, ktoré chránia ich pestované rastliny. Tento plachý beznohý jašter má veľa prirodzených nepriateľov a je pomerne ľahkou korisťou iných plazov, vtákov a cicavcov. V blízkosti ľudských obydlí je jeho najväčším predátorom mačka. V prípade nebezpečenstva slepúch odvrhne časť chvosta, ktorý odpúta pozornosť predátora (podobne, ako to robia ostatné jašterice), zatiaľ čo on sám rýchlo vyhľadá úkryt. Chvost mu za pár týždňov dorastie, avšak ostane menším.

Aj napriek prospešnosti slepúcha v prírode mu v súčasnosti hrozí vyhynutie. Ešte pred 60 rokmi bol jeho výskyt pomerne častý, dnes však jeho počet neustále klesá. A to najmä vďaka ľuďom, ktorí ho pri stretnutí (ako aj pri stretnutí hada) nezmyselne zabíjajú. Pre človeka nie je nebezpečný a po uchopení do rúk vás nikdy nepohryzie. Veľa slepúchov zahynie aj na cestách a počas jarného vypaľovania starej trávy. Na záver by sme chceli dodať, že aj napriek tomu, že sa volá slepúch, vidí rovnako dobre, ako vidia ostatné jašterice

 

kosec

Určite poznáte „pavúka" s malým telom a veľmi dlhými nohami. Je to kosec a nie pavúk. Ľudia si ho často zamieňajú kvôli tvaru tela a ôsmim nohám. Odlišuje sa tým, že hlavohruď nie je oddelená od bruška a na rozdiel od pavúka kosec má iba dve oči, ktoré sa nachádzajú na očnom hrbolčeku.
Vo svete je známych okolo 2500 druhov koscov. Najbežnejším druhom na Slovensku je kosec domový (Opilio parietinus). Nájdeme ho v lese, na lúkach, v záhradách, pri vode, či v chatkách a určite aj v našej zoologickej záhrade. Bežne sa vyskytuje na poliach medzi lucernou, obilím a kukuricou, kde loví mäkké článkonožce, vrátane vošiek, húseníc, malých slimákov, roztočov a lariev chrobákov, a tým pomáha znižovať množstvo škodcov.

Kosec nemá jedový aparát ako pravé pavúky, netvorí si siete, ale korisť chytá a usmrcuje svojimi hryzadlami. Požiera aj hnijúce časti rastlín a odumreté živočíchy. Aktívny je prevažne v noci. Typickým znakom koscov je, že v nebezpečenstve „odhadzujú" končatinu na odlákanie pozornosti predátora.

Skúste si niekedy nájsť časť na pozorovanie tohto neškodného živočícha a všimnete si, ako sa vďaka dlhým nohám dokáže šikovne presúvať medzi rastlinami. 

 

babocka motyl

babocka husenica

Vďaka výrazným modročiernym očkovitým škvrnám na krídlach si babôčku pávookú (Anachis io) nepomýlite so žiadnym iným motýľom. Ľudovo ju nazývame aj pávie oko. „Oči" na vrchnej strane krídel slúžia na zastrašenie predátorov. Tento denný motýľ je hojný ako v nížinách, tak aj vo vysokých pohoriach. Obľubuje lesy, polia, lúky aj pasienky, záhrady ba dokonca aj mestské parky. Babôčku pávookú nájdete takmer všade. Patrí medzi naše najkrajšie a najrozšírenejšie druhy motýľov.

Skoro na jar nakladie naraz až 500 vajíčok, z ktorých sa vyliahnu lesklé čierne húsenice, ktoré majú na každom segmente šesť radov ostnatých hrotov a dva rady bielych bodiek. Hroty chránia mäkké telo. Živnou rastlinou húseníc je hlavne pŕhľava dvojdomá, na ktorej žije vždy niekoľko húseníc spoločne, čo má význam pri termoregulácii. Z listov pŕhľavy získavajú všetky potrebné živiny a rastlinu opúšťajú až v dospelosti. Predtým, ako sa zakuklia, vyhľadajú bezpečný úkryt v štrbinách alebo pod kameňmi. Dospelé babôčky sa živia nektárom rastlín (napríklad púpavy, repíka, ďateliny a pod.), miazgou stromov alebo sladkou šťavou prezretého ovocia. V zime motýle neprijímajú potravu a nelietajú. Prezimujú na bezpečnom mieste v dutinách stromov, v pivniciach alebo na povalách.

Motýle boli vždy súčasťou ekosystémov. Aj dramatický úbytok motýľov v súčasnosti odráža fakt, že s krajinou nie je niečo v poriadku. Bleskové povodne a letné suchá sú prvým varovaním, že krajina je narušená a vzťahy v nej prestávajú fungovať. Porušenie týchto zložitých vzťahov, môže mať neskôr nedozierne následky aj pre človeka. Dnes sú motýle prísne chránené a za lov vzácnych a kriticky ohrozených druhov vám hrozí prinajlepšom podmienečný trest a pokuta vo výške viac ako 5 000 eur.

myotis

raniak

Netopiere sú jediné cicavce, ktoré dokážu aktívne lietať. Okrem tejto jedinečnej schopnosti sú špecifické aj množstvom ďalších vlastností. Dokážu sa orientovať v tme pomocou odrazu zvukových vĺn v priestore (echolokácia). Vďaka tomu môžu lietať aj v úplnej tme, v prostredí plnom prekážok. Ich zrak je slabší, ale v šere vidia celkom dobre a využívajú ho pri orientácii ak nie je tma. Tiež, ako jedny z mála cicavcov, počas zimy hibernujú, čiže sa ukladajú na zimný spánok, počas ktorého sa im spomalia životné funkcie a celý metabolizmus. Je to ochrana pred nedostatkom potravy počas zimy a prežívajú vďaka tukovým zásobám nahromadených počas leta a jesene. Veľmi zaujímavá je ich dlhovekosť. Netopiere sa dožívajú 20 a viac rokov. Pre živočíchy je skôr typické, že väčšie druhy žijú dlhšie ako menšie, napríklad taká myš (veľkosťou podobná netopierovi) sa dožíva v priemere len 2 až 4 roky. Veľká časť druhov je značne spoločenská. Netopiere vytvárajú kolónie v jaskyniach, či v podkroviach starých domov a kostolov. V tzv. "letných" kolóniách počas júna až júla privádzajú na svet mláďatá. Tie sú živené mliekom, rýchlo rastú a v septembri sa už nedajú rozoznať od rodičov. Kolónie sú zväčša viazané na jedno určité miesto. Na Slovensku žije 28 druhov netopierov a viaceré z nich sú veľmi vzácne. Všetky sú u nás zákonom chránené. Aj keď si netopiera predstavujeme ako živočícha žijúceho v jaskyniach, nie je to celkom pravda. V podzemných priestoroch žije časť druhov, ktoré tu odpočívajú a rozmnožujú sa. Loviť však "chodia" mimo podzemia – do okolitého lesa, k vodným plochám či do parkov. Druhy ako raniak hrdzavý (Nyctalus noctula) odpočívajú v dutinách stromov či v štrbinách domov. Preto je dôležité chrániť tieto odpočinkové miesta (jaskyne, štôlne a dutiny v stromoch), ako aj ich lovné biotopy pred ničením a rušením. Netopiere sú nepostrádateľné pre ekosystémy, pretože dokážu účinne tlmiť premnoženie hmyzu. Všetky u nás žijúce netopiere sa živia výhradne hmyzom, a to rôznymi druhmi nočných motýľov, chrobákov či larvami. Kolónia 800 netopierov obyčajných dokáže za noc uloviť až 55 000 jedincov hmyzu a celkovo 2000 kg hmyzu za jedno leto. Jeden netopier vodný (Myotis daubentonii) uloví z vodnej hladiny 3000 až 4000 lariev komárov za jednu noc. Podľa veľkosti tela a prispôsobenia tela sa každý druh netopiera živí trocha inou potravou. Preto je pre prírodu a ekosystémy v nej dôležité, aby sa v nich vyskytovalo čo najviac druhov. O netopieroch ľudia vedia len veľmi málo a často sa ich neprávom boja. Každý rok na jeseň organizuje naša zoologická záhrada v spolupráci so ZO SZOPK Miniopterus Medzinárodnú noc netopierov, kde sa dozviete viac o ich zaujímavom živote, monitoringu a ochrane. Tento rok sa uskutoční už 20. ročník, v ktorom sa zameriame na aktivity s deťmi. O akcii, ktorá prebehne dňa 10. septembra, Vás budeme včas informovať.

čmeliak oči

čmeliak

Medzi najdôležitejšie opeľovače rastlín patria čmeliaky (čmele). Určite viete, že opeľovače majú v ekosystémoch mimoriadny význam. Ľudia málokedy tušia, že aj čmeliaky tvoria kolónie s kráľovnou a robotnicami podobne ako včely. Úľ si budujú v zemi (najčastejšie v opustenej hrabošej diere alebo myšom brlohu), kde kráľovná zakladá novú kolóniu každý rok. Veľká kolónia môže obsahovať až 400 jedincov. Cyklus počas roka začína prebudením sa kráľovnej z hibernácie. Tá sa začne kŕmiť na prvých kvetoch (prevažne v apríli) a následne nájde bezpečné miesto pre založenie kolónie. Nakladie prvé vajíčka, zbiera nektár - potravu pre seba a larvy, a následne aj zahrieva vajíčka. Z vajíčok sa vyliahnu larvy - robotnice, ktoré potom po dosiahnutí dospelosti opeľujú kvety a zbierajú nektár pre ďalšie larvy. Kolónia sa rozrastá a na konci leta sa vyliahnu samičky - nové kráľovné a samce (trúdy), schopné rozmnožovania. Okrem kŕmenia sa pokúšajú páriť, spárené samičky sa potom intenzívne kŕmia nektárom a peľom z kvetov, aby nahromadili energiu na prezimovanie. Napokon kolónia koncom leta zaniká, a zimu prežívajú len nové samičky - budúce kráľovné kolónie. O rok sa všetko opakuje.
Aj čmeliaky majú, podobne ako včely či osy, žihadlo. Slúži na obranu a keďže sú veľmi pokojné, používajú ho len málokedy. V porovnaní s včelami nevytvárajú med do zásoby. Pri hľadaní potravy zaletujú až 1 km od úľa, a teda lietajú ďalej ako včely. Taktiež opeľujú širšie spektrum rastlín ako včely, majú dlhší jazyk ako ony a vďaka svojmu „veľkému" chlpatému telu odnesú viacej peľu. Tieto druhy opeľujú aj rastliny s rúrkovitými a ťažšie prístupnými kvetmi, ako sú bôbovité rastliny. Schopnosť čmeliakov kvalitne opeliť rastliny je úspešne využívaná v skleníkoch pri pestovaní paradajok a jahôd. Každý rok je do Anglicka dovezených okolo 40 tisíc kolónií čmeliakov, ktoré sa využívajú v komerčnom pestovaní. Anglickí záhradkári neváhajú zaplatiť 100 libier za jednu chovnú kolóniu, ktorá zlepší opeľovanie kvetov a ovocných stromov v ich záhradách. Na Slovensku žije viacero druhov čmeliakov, bežných je však iba niekoľko. Okrem všeobecne známeho čmeľa zemného (Bombus terrestris) je rozšírený aj čmeľ skalný (Bombus lapidarius). V rámci tejto skupiny existujú aj tzv. "čmele kukučky", ktoré netvoria kolónie, ale vyhľadávajú hniezda príbuzných kolóniovožijúcich druhov, kde kladú svoje vajíčka, aby sa o ne postarala kolónia. Dokonca po vyhľadaní hniezda môže samička "čmeľa kukučky" zabiť kráľovnú celej kolónie a nakladie vajíčka, z ktorých sa vyliahnu larvy, ktoré sú kŕmené robotnicami. Po dosiahnutí dospelosti opúšťajú hniezdo a pária sa s príslušníkmi svojho druhu predtým ako pôjdu hibernovať. A zaujímavosť na záver: čmeliaky majú päť očí (podobne, ako niektoré iné druhy hmyzu). Dve veľké zložené oči po bokoch hlavy a tri malé jednoduché očká na vrchole hlavy, tzv. ocelli. Tieto očká pravdepodobne slúžia na vnímanie intenzity svetla.

dážďovník

Pred niekoľkými desaťročiami v súvislosti so stavbou panelových domov na sídliskách pribudli do miest nové živočíšne druhy. Jedným z nich je aj dážďovník tmavý (Apus apus). Tento tmavo sfarbený vták veľkosti lastovičky je vynikajúco prispôsobený životu vo vzduchu a takmer všetok čas trávi v obrovských výškach. Patrí k najrýchlejším letcom (až 200 km/h) a diaľkovo migrujúcim druhom. Spoznáte ho podľa dlhých kosákovitých krídel a charakteristického vískania "sríííííí" počas letu nad sídliskami. Je to spoločenský živočích a jeho latinské meno znamená "beznohý", čo vystihuje podstatu jeho života. Krátke nôžky mu slúžia iba na občasné zavesenie sa na kolmý povrch, ako sú steny budov, skaly či kmeň stromu. Je natoľko prispôsobený životu v ovzduší, že nevie vzlietnuť zo zeme, ale musí najprv vyliezť na vyvýšené miesto. Ak pristane na zemi, obvykle nedokáže sám vzlietnuť bez pomoci človeka. Živí sa hmyzom, najmä drobnými muchami, komármi a pavúkmi vznášajúcimi sa vo vzduchu. Jeden dážďovník každý deň uloví okolo 20-tisíc jedincov hmyzu. Počas oddychu vystúpa až do výšky 2-3 km. Vo vzduchu počas letu aj spí. Hniezdo stavia z materiálu, ktorý nájde vo vzduchu a zlepí ho slinami. Umiestňuje ho do puklín vo vyšších budovách, kde samica znáša 2 až 4 vajcia. Mláďatá sú po vyliahnutí kŕmené nachytaným hmyzom zmiešaným so slinami, preto nemusia rodičia kŕmiť pričasto. V čase nepriaznivého počasia sa dážďovníkom spomaľuje metabolizmus a vedia takto prečkať aj niekoľko dní. Rodičia mláďatá vykŕmia a potom ich opustia. Po vyčerpaní zásob sú mladé vtáky nútené opustiť hniezdo a postarať sa o seba. Dážďovníky sú počas roka prevažne v tropickej Afrike (v oblasti stredu západnej Afriky). Na Slovensko prilietajú ako jedny z posledných až začiatkom mája a odlietajú už začiatkom augusta hneď po vyhniezdení. Za posledných desať rokov klesol počet tohto druhu na polovicu z dôvodu rekonštrukcie stavieb a zatepľovania. Dážďovníky sú dnes veľmi ohrozené a odkázané na pomoc človeka. Keďže zatepľovanie má za následok upchávanie škár, puklín a vetracích otvorov, dážďovníky strácajú miesta na hniezdenie. Na tieto miesta sa môžu vracať po dlhé roky. Je dôležité zatepľovať a realizovať stavebné práce v mimohniezdnom období, avšak aj v mimohniezdnom období môžu byť škáry využívané inými živočíchmi, napr. netopiermi. Vtedy je dôležité ich šetrne presťahovať. Ako náhradné možnosti pre hniezdenie dážďovníkov a odpočinok netopierov sa inštalujú špeciálne búdky priamo na fasádu počas zatepľovania.

Mláďatá dážďovníkov sa málokedy dajú vrátiť späť do hniezda, keďže hniezdia na ťažko dostupných miestach. Tento druh si vyžaduje náročnú starostlivosť, preto pri jeho náleze treba vždy skontaktovať odborníkov (www.sopsr.sk), alebo sa môžete obrátiť priamo na Slovenskú ornitologickú spoločnosť/Birdlife Slovensko (0905 256 184, 0904 256 888).
Viac o starostlivosti o tento druh nájdete v PDF súbore, ktorý vytvorila Chovná stanica pri Správe Chránenej krajinnej oblasti Záhorie: files.spolocnosthavran.webnode.sk/200002582-0201d02fc9/apus_2016_02_18.pdf

 

 ginkoPremýšľali ste už niekedy nad tým, ktorá rastlina je na našej planéte najstaršia? Je ňou bezpochyby ginko dvojlaločné (Ginkgo biloba), ktoré na Zemi rástlo už v období druhohôr. Prvé nálezy (skameneliny) sú totiž staré približne 150 až 200 miliónov rokov. Ginko je teda najstarším stromom vôbec. Odolalo klimatickým zmenám a prežilo v malej oblasti na juhovýchode Číny, kde ho asi pred 2000 rokmi objavili miestni obyvatelia. V Číne, Japonsku a v Kórei dodnes považujú ginko za posvätný strom a v čase, keď opadáva lístie, mnísi zbierajú jeho zlatožlté listy s tou najväčšou úctou. Číňania ginko volajú Yin Xing (strieborný plod), Japonci zase Ginkyo (strieborná marhuľa). Môže sa dožiť až 2000 rokov a napriek svojim vejárovitým dvojlaločným listom patrí k ihličnatým stromom.

Do parkov Európy sa dostalo až v 18. storočí. Najstarším stromom v Európe je ginko v Botanickej záhrade Ultrecht v Holandsku, ktoré bolo vysadené v roku 1730. Samčie a samičie kvety sa nac

hádzajú na rozdielnych stromoch, preto je dôležité pestovať ich blízko seba. Zaujímavosťou je, že častejšie sa vyskytujú samčie stromy. Plody majú kôstku, sú žltej farby a po padnutí na zem páchnu ako staré maslo. Semená a listy ginka majú preukázané liečivé účinky. Obsahujú viac ako 60 rôznych druhov účinných látok, a o ich priaznivých účinkoch sa môžete dočítať na internete. Výťažky z listov ginka (vrátane čaju) patria vo svete k najpredávanejším prírodným extraktom vôbec. Plody majú korenistú chuť a v Číne a Japonsku sa bežne konzumujú surové, varené alebo pečené.
Dnes túto živú fosíliu môžete nájsť aj na mnohých miestach na Slovensku, kde bola vysadená a je chráneným stromom. Nachádza sa aj v bratislavskej zoologickej záhrade. Ginko si môžete vypestovať bez problémov aj vy z oplodnených semien priamo v byte alebo na balkóne v dostatočne veľkom kvetináči.

bocian čierny

Medzi najznámejšie vtáky na Slovensku patrí bocian biely, ale poznáte aj jeho príbuzného bociana čierneho (Ciconia nigra)? Tento druh žije oveľa skrytejšie v lesoch, často ďaleko od ľudských sídel. Na rozdiel od bociana bieleho vyhľadáva staršie lesy, kde si stavia hniezdo na veľkých stromoch. Je iba o trochu menší, čiernej farby s červenými nohami a zobákom. Počas letu má krk natiahnutý dopredu (v porovnaní s volavkami, ktoré ho majú esovito zložený). Je citlivý na rušenie počas hniezdenia, a to predovšetkým lesohospodárskou činnosťou. Počas hniezdenia žije samotársky. Viac jedincov naraz uvidíme iba počas migrácie a v čase vylietania mláďat z hniezda. Európsku populáciu tvorí 9800 až 13900 hniezdnych párov, na Slovensku je to 400 až 600 párov. Veľký počet párov obýva Oravu, Záhorie či Malé Karpaty. Na týchto územiach máme aj vyhlásené Chránené vtáčie územia pre bociana čierneho. V rámci týchto území sa často vyhlasujú ochranné zóny okolo hniezd. Sú to zóny, kde sú zakázané činnosti, ktoré by mohli spôsobiť rušenie počas výchovy mláďat. Okrem rušenia bociany ohrozuje aj vysúšanie mokradí, úpravy vodných tokov, stavba priehrad a odlesňovanie. Bocian čierny sa živí predovšetkým rybami, ktoré loví v potokoch a malých vodných plochách často uprostred lesov. Okrem rýb loví obojživelníky a hmyz. Aj pre tento druh je typická migrácia na veľké vzdialenosti, zimuje totiž v Afrike. Migruje samostatne alebo v malých skupinách. Do Afriky preletujú dvoma miestami - cez Gibraltarský prieliv a úžinu Bospor - Dardanely. Keďže je to veľký druh využívajúci plachtenie, vyhýba sa preletu cez otvorené more, kde mu hrozí vysilenie. Ak ho chcete pozorovať, najlepšie je za slnečného dňa sledovať oblohu nad lesmi v blízkosti vodných tokov a plôch. Často sa pridá počas plachtenia k iným vtákom, napríklad k bocianom bielym alebo dravcom.

 

modlivka

Majstrom v maskovaní je jednoznačne modlivka zelená (Mantis religiosa). Žije na rastlinách, preto má dokonale vyvinuté mimikry (ochranné sfarbenie) a keď sa nehýbe, je prakticky neviditeľná. Na svoju korisť dokáže striehnuť bez pohybu dlhé hodiny. Zameriava sa a útočí na všetko, čo má primeranú veľkosť a pohybuje sa v jej okolí. Modlivky žijú samotársky. Vo svojej prítomnosti neznesú ani jedinca rovnakého druhu, keďže predstavuje potravného konkurenta. Samice (sú väčšie a mohutnejšie) lovia veľký a stredne veľký hmyz, ako sú muchy, chrobáky, motýle, dospelé kobylky a rôzne druhy koníkov. Samce (sú o tretinu menšie) lovia iba malú korisť, napríklad pavúkovce.

Útok tohto nekompromisného predátora je veľmi rýchly a vyhliadnutá korisť nemá najmenšiu šancu uniknúť. Modlivka je silne adaptovaná na predáciu, svoju korisť požiera za živa vždy od hlavy. Výborne vidí asi do vzdialenosti 1 meter. Na hlave trojuholníkového tvaru sa nachádzajú dve zložené oči, pričom každé jedno zložené oko (podobne ako oko ostatného hmyzu) tvorí asi 30 000 častí. Medzi zloženými očami na vrchu hlavy má ešte tri jednoduché očká, ktorými rozoznáva intenzitu svetla. Modlivka svojim sfarbením a tvarom tela napodobňuje okolie. Jej jedinečné maskovanie však neslúži len na úspešný lov koristi, ale spolieha sa naň aj v prípade nebezpečenstva. V prírode má totiž veľa nepriateľov, hlavne medzi vtákmi. V Kanade a USA sa modlivky využívajú v biologickom boji proti škodcom, pretože významne regulujú hmyz.

Ak aj vy chcete udržať modlivku vo svojej záhrade, potrebujete miestami vyššiu bylinnú alebo trávnatú vegetáciu a čo je dôležité, treba sa vyhýbať pesticídom. Z mnohých lokalít na Slovensku modlivky celkom vymizli. Dôvodom sú rôzne nevhodné zásahy človeka do prírody, ako napríklad používanie chemikálií alebo vypaľovanie suchých tráv. V našej zoologickej záhrade sa modlivky vyskytujú v hojnom počte a môžete ich pozorovať v období od konca augusta do začiatku mrazov.

 

sysel

Medzi obľúbené zvieratá slovenskej prírody rozhodne patria sysle pasienkové (Spermophillus citellus). Žijú v kolóniách, uprednostňujú slnečné stráne a lokality s nízkou vegetáciou, odkiaľ majú dobrý výhľad na okolie. Vyhovujú im pravidelne kosené alebo spásané lúky a pasienky. Ešte v 50.-tych rokoch sa sysle nachádzali v takom počte, že ich ľudia považovali za poľnohospodárske škodce. Patrili dokonca medzi poľovnú zver. Dôvodom postupného úbytku syslej populácie je zánik pasienkov, časté zmeny v spôsobe hospodárenia s pôdou a s tým súvisiaca malá početnosť a izolovanosť jednotlivých kolónií. Dnes z pôvodných lokalít svojho výskytu prenikajú na úplne nové miesta, ako sú golfové ihriská a letiská, kde nachádzajú vhodné podmienky na život. Pravidelne kosené lúky poskytujú bohatú potravnú ponuku.

Živia sa najmä trávou, poľnými plodinami, steblami a semenami tráv, korienkami a drobným hmyzom. Sysle sú dôležitou zložkou potravy sokola rároha a orla kráľovského, ktoré sú na love týchto zvierat závislé. V súčasnosti je tento druh na našom území veľmi vzácny a zákonom chránený. V rámci reštitúcie (obnovy pôvodnej populácie) sysľa na pôvodné lokality jeho výskytu prebiehajú viaceré záchranné projekty. Ich súčasťou je nielen ochrana existujúcich populácií, ale aj zakladanie nových. V niektorých zoologických záhradách sa realizuje poloprirodzený chov jedincov, ktoré budú potenciálnym genetickým rezervoárom pre ďalšie generácie. Od roku 2003 prebieha reštitúcia tohto druhu na dvoch lokalitách na západnom Slovensku. Odchytené jedince (z letiska M.R. Štefánika) boli prevezené na pasienky neďaleko obce Kuchyňa na Záhorí, kde založia novú populáciu. Syseľ pasienkový je typickým príkladom druhu, ktorý bol pôvodne úplne bežný a početný a ktorý sa vďaka človeku dostal až na pokraj vyhynutia.

 

šidlo

V prvohorách, približne pred 300 mil. rokmi, vzduch na Zemi ovládali vážky. Tie prvohorné boli v porovnaní s dnešnými obrovské. „Pravážka" Meganeura monyi z obdobia karbónu dosahovala v rozpätí krídel neuveriteľných 75 cm. V prvohorách bol obsah kyslíka vo vzduchu viac ako 30 %. Keďže veľkosť vážokšidlo oči (a ostatného hmyzu) súvisí s ich schopnosťou prijímať kyslík zo vzduchu, dnes by sa taká veľká vážka zadusila (obsah kyslíka vo vzduchu je približne 21%), pretože jej vzdušnice by nedokázali dopraviť dostatočné množstvo kyslíka do všetkých častí tela. Vážky patria medzi rekordérov v ríši hmyzu, čo sa týka vytrvalosti a rýchlosti letu. Každé krídlo dokážu ovládať samostatne, čo im umožňuje lietať nielen dopredu, ale aj dozadu, prudko meniť smer letu, zastať vo vzduchu alebo urobiť salto. Vďaka tomu sa dokážu účinne vyhýbať prípadným predátorom, a teda nepredstavujú ľahkú korisť. Vážkami sa živia žaby, ryby, hmyzožravé vtáky a niektoré cicavce.

Na Slovensku žije v súčasnosti okolo sedemdesiat druhov vážok. Najväčšou vážkou na našom území je šidlo kráľovské (Anax emperator) s dĺžkou tela 7 až 8 cm a rozpätím krídel cez 10 cm. Je rozšírené po celej Európe. Tento vynikajúci a rýchly letec má nádherné zelenomodré sfarbenie a zložené oči okolo celej hlavy. Vďaka tomu vidí vlastne všetko, čo sa okolo neho deje. Fascinujúce je aj to, že oči vážok sú rozdelené na polovice, pričom dolná časť oka slúži na videnie na blízko a horná časť je uspôsobená na diaľku. Dospelé vážky, aj ich larvy sú dravé. Vo vodných a močiarnych ekosystémoch majú nenahraditeľný význam. Živia sa komármi, muchami, slimákmi, žubrienkami, drobnými rybami, ako aj malými vodnými kôrovcami. Naše druhy vážok sa dožívajú jeden až dva roky, pričom takmer celý život prežijú vo vode v štádiu larvy. Dospelé jedince, lietajúce vážky, sa dožívajú len niekoľkých týždňov. Ich jedinou starosťou počas tohto krátkeho obdobia je nájsť novú lokalitu, ktorá bude vhodná na rozmnožovanie. V období od júna do augusta môžete aj v našej zoologickej záhrade vidieť hlavne samce šidla kráľovského, ako lietajú okolo jazierok a potoka celé hodiny. Neúnavne obletujú svoje teritórium a vyháňajú z neho či už samce svojho druhu alebo podobne veľké šidlá.

Viac prekrásnych fotografií a pútavých informácií o pôvodných druhoch rastlín a živočíchov v našom okolí nájdete tu: 



Vyhľadávanie